Praktické informácie pre justičné orgány

Dočasné doručovanie súdnych písomností prostredníctvom diplomatických a konzulárnych zástupcov Slovenskej republiky v zahraničí v súvislosti s opatreniami proti šíreniu choroby COVID 19

V súvislosti so súčasnou situáciou spôsobenou šírením COVID-19 a na základe súhlasu Ministerstva zahraničných vecí a európskych záležitostí Slovenskej republiky je možné súdne písomnosti slovenských súdov dočasne doručovať adresátom v zahraničí v súlade s čl. 5 písm. j) Viedenského dohovoru o konzulárnych stykoch. 

​Dôvodom je, že Slovenská pošta v súčasnosti postupuje podľa prijatých obmedzení a úprav medzinárodnej pošty, v dôsledku čoho doručovanie zásielok, vrátane súdnych zásielok, do jednotlivých krajín, do ktorých ich doručenie nie je možné, pozastavila. Dôvodom je najmä nedostatok prepravných kapacít a obmedzenia v leteckej preprave, ktorá je základným druhom prepravy zásielok. Slovenská pošta koordinuje pohyb medzinárodnej pošty podľa situácie v krajinách celého sveta a podľa pokynov Svetovej poštovej únie (viac viď www.posta.sk/stranky/obmedzenia-a-upravy-v-medzinarodnej-poste).

Vzhľadom na vyššie uvedené a za účelom minimalizácie narušenia plynulosti justičnej spolupráce je preto možné dočasné „diplomatické“ doručovanie súdnych zásielok do štátov, do ktorých nie je možné doručenie poštou. Po uvoľnení situácie a zrušení obmedzení Slovenskej pošty bude možný štandardný spôsob doručovania.

Informácia k pojmu obvyklý pobyt dieťaťa v konaniach podľa nariadenia Brusel IIa

Informácia k pojmu obvyklý pobyt dieťaťa v konaniach podľa nariadenia rady (es) č. 2201/2003 z 27. novembra 2003 o súdnej právomoci a uznávaní a výkone rozsudkov v manželských veciach a vo veciach rodičovských práv a povinností, ktorým sa zrušuje nariadenie (es) č. 1347/2000 (Brusel IIa)

Nariadenie Rady (ES) č. 2201/2003 z 27. novembra 2003 o súdnej právomoci a uznávaní a výkone rozsudkov v manželských veciach a vo veciach rodičovských práv a povinností, ktorým sa zrušuje nariadenie (ES) č. 1347/2000 (ďalej len „nariadenie“) neupravuje definíciu pojmu „obvyklý pobyt“, iba naň odkazuje v čl. 8 (všeobecná právomoc vo veciach rodičovských práv a povinností k dieťaťu) a v čl. 10 (súdna právomoc v prípadoch únosu dieťaťa). Z uvedených článkov vyplýva, že právomoc má súd toho členského štátu, kde má dieťa obvyklý pobyt v čase začatia konania, resp. v prípade únosu dieťaťa je to súd toho členského štátu, kde malo dieťa obvyklý pobyt bezprostredne pred únosom.

Nakoľko pojem obvyklý pobyt nie je v nariadení bližšie špecifikovaný, vyvoláva často výkladové problémy. Ani medzinárodné inštitúcie v medzinárodných zmluvách tento pojem úmyselne nedefinujú, hoci sa v medzinárodnom práve súkromnom používa približne od roku 1980. V tejto súvislosti je preto potrebné odkázať na dve relevantné rozhodnutia súdneho dvora EÚ, ktoré bližšie analyzujú tento pojem. Týmito rozhodnutiami sú C – 523/07 z 2. apríla 2009 („A“) C – 497/10 z 22. decembra 2010 („Mercredi“).

V prvom rade je dôležité poznamenať, že nariadenie neobsahuje žiadny výslovný odkaz na právo členských štátov s cieľom určiť zmysel a rozsah pôsobnosti tohto pojmu, a preto si tento pojem vyžaduje autonómny a jednotný výklad v celej Európskej únii (C – 497/10, bod 45). Z uvedeného vyplýva, že nie je možné určiť obvyklý pobyt dieťaťa podľa ustanovení slovenských predpisov.

Ďalej z ustanovenia čl. 8 vyplýva, že obvyklý pobyt sa určuje ku dňu začatia konania (princíp perpetuatio fori) , pričom podľa čl. 16 nariadenia sa konanie na súde považuje za začaté iba vtedy, ak sa na tomto súde podá písomnosť, ktorou sa začína konanie, alebo rovnocenná písomnosť.

Z judikatúry súdneho dvora vyplýva, že obvyklý pobyt dieťaťa musí byť určený na základe súhrnu osobitných skutkových okolností každého jednotlivého prípadu. Okrem fyzickej prítomnosti dieťaťa v členskom štáte musia byť zohľadnené ďalšie faktory, z ktorých je možné vyvodiť, že táto prítomnosť nemá dočasný alebo príležitostný charakter a že pobyt dieťaťa odzrkadľuje istú mieru začlenenia do sociálneho a rodinného prostredia. Do úvahy treba vziať najmä trvanie, pravidelnosť, podmienky a dôvody pobytu na území členského štátu, štátnu príslušnosť a presťahovanie rodiny do tohto štátu, miesto a podmienky školskej dochádzky, jazykové znalosti a rodinné a sociálne väzby dieťaťa v danom štáte. (C – 523/07, bod 37-  39).

Pri posudzovaní obvyklého pobytu je potrebné zobrať do úvahy aj vek dieťaťa, nakoľko iné faktory sa zohľadňujú v prípade dojčaťa, ako v prípade dieťaťa v školskom veku alebo v prípade neplnoletého, ktorý ukončil svoje štúdia (C – 497/10, bod 52- 53). V prípade dojčaťa, ktoré je opatrované jedným z rodičov, je potrebné vziať do úvahy integráciu rodiča do jeho sociálneho a rodinného prostredia a zohľadniť faktory, ako sú dôvody presťahovania rodiča do iného členského štátu, jazykové znalosti, ako aj geografický a rodinný pôvod rodiča (C – 497/10, bod 55).

Nakoľko nariadenie neupravuje minimálnu dĺžku pobytu, trvanie pobytu môže slúžiť len ako indícia  v rámci posúdenia stability pobytu, pričom toto posúdenie sa musí uskutočniť vo svetle všetkých osobitných skutkových okolností každého jednotlivého prípadu. Na zmenu obvyklého pobytu sa berie do úvahy najmä vôľa dotknutej osoby vytvoriť v ňom stále a obvyklé centrum svojich záujmov s úmyslom dať mu stabilnú povahu. (C – 497/10, bod 51). Zámer rodičov usadiť sa s dieťaťom v inom členskom štáte sa môže prejaviť určitými krokmi, ako sú kúpa alebo nájom bytu, ale aj podaním žiadosti o pridelenie sociálneho ubytovania na príslušných orgánoch členského štátu. (C – 523/07,  bod 40).  

Pri zmene obvyklého pobytu však treba rozlišovať situáciu neoprávnenej zmeny pobytu dieťaťa, t.j. pri únose dieťaťa, kedy si podľa čl. 10 nariadenia zachováva právomoc súd členského štátu, kde malo dieťa obvyklý pobyt pred únosom.

Ak nie je možné určiť na základe analýzy všetkých relevantných skutočností obvyklý pobyt dieťaťa, môže si súd, vo výnimočných prípadoch, založiť právomoc podľa článku 13 nariadenia, ktorý priznáva právomoc súdu členského štátu, v ktorom sa dieťa nachádza.

Informácia ohľadne medzinárodnej justičnej spolupráce v exekučných veciach

Zahraničné orgány (najmä orgány Českej republiky) nám oznámili, že evidujú mnohé žiadosti o zistenie pobytu zaslaných priamo zo strany slovenských exekútorov. Priame zasielanie žiadostí zo strany exekútorov do cudziny je okrem iného v rozpore so slovenskou vnútroštátnou právnou úpravou. Zistenie údajov od fyzickej či právnickej osoby, vrátane štátneho orgánu, v cudzine má charakter medzinárodnej právnej pomoci a v zmysle § 42 ods. 14 Exekučného poriadku a teda exekútor sa v takýchto prípadoch musí obrátiť na súd, ktorý ho poveril.

Ďalej pripomíname, že uvedené sa v zásade týka všetkých foriem medzinárodnej justičnej spolupráce a to aj spolupráce v zmysle Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 1393/2007 z 13. novembra 2007 o doručovaní súdnych a mimosúdnych písomností v občianskych a obchodných veciach v členských štátoch (doručovanie písomností) a o zrušení nariadenia Rady (ES) č. 1348/2000 a Nariadenia Rady (ES) č. 1206/2001 z 28. mája 2001 o spolupráci medzi súdmi členských štátov pri vykonávaní dôkazov v občianskych a obchodných veciach, a iných medzinárodných právnych aktov, ktorými je SR viazaná, nakoľko aj v týchto prípadoch je nevyhnutné, aby žiadosti o justičnú spoluprácu boli do zahraničia zasielané prostredníctvom exekučného súdu. 

Viac informácií pre príslušné súdy, ktoré zasielajú žiadosť o právnu pomoc týkajúcich sa doručovania písomností do cudziny vo vzťahu ku konkrétnemu štátu možno nájsť TU.
Viac informácií pre príslušné súdy, ktoré zasielajú žiadosť o právnu pomoc týkajúcich sa zisťovania pobytu v cudzine vo vzťahu ku konkrétnemu štátu možno nájsť možno nájsť TU.

Informácia ohľadne medzinárodnej justičnej spolupráce v konaniach ktoré vedie notár ako súdny komisár

​Zahraničné orgány (najmä orgány Českej republiky) nám oznámili, že eviduje mnohé žiadosti o zistenie pobytu zaslaných priamo zo strany slovenských notárov. Priame zasielanie žiadostí zo strany notárov do cudziny je okrem iného v rozpore so slovenskou vnútroštátnou právnou úpravou. Zistenie údajov od fyzickej či právnickej osoby, vrátane štátneho orgánu, v cudzine má charakter medzinárodnej právnej pomoci a v zmysle § 161 ods. 2 písm. b) Civilného mimosporového poriadku úkony právnej pomoci môže vykonať iba súd, ktorý notára poveril.

Ďalej pripomíname, že uvedené sa v zásade týka všetkých foriem medzinárodnej justičnej spolupráce a to aj spolupráce v zmysle Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 1393/2007 z 13. novembra 2007 o doručovaní súdnych a mimosúdnych písomností v občianskych a obchodných veciach v členských štátoch (doručovanie písomností) a o zrušení nariadenia Rady (ES) č. 1348/2000 a Nariadenia Rady (ES) č. 1206/2001 z 28. mája 2001 o spolupráci medzi súdmi členských štátov pri vykonávaní dôkazov v občianskych a obchodných veciach, a iných medzinárodných právnych aktov, ktorými je SR viazaná, nakoľko aj v týchto prípadoch je nevyhnutné, aby žiadosti o justičnú spoluprácu boli do zahraničia zasielané prostredníctvom konajúceho súdu.​

Viac informácií pre príslušné súdy, ktoré zasielajú žiadosť o právnu pomoc týkajúcich sa doručovania písomností do cudziny vo vzťahu ku konkrétnemu štátu možno nájsť TU.

Viac informácií pre príslušné súdy, ktoré zasielajú žiadosť o právnu pomoc týkajúcich sa zisťovania pobytu v cudzine vo vzťahu ku konkrétnemu štátu možno nájsť možno nájsť TU.​

Informácia k medzinárodným aspektom konania o úschovách

Solučné úschovy upravené do júna 2016 v § 185a OSP sa účinnosťou nového Civilného mimosporového poriadku zverili notárom, ktorí pri vydávaní predmetu solučnej úschovy postupujú podľa ustanovení § 333 a nasl. CMP. Naďalej však platí, že takéto konanie nemá charakter súdneho rozhodovania o právnom vzťahu medzi účastníkmi. Právomoc súdu konať o úschove sa preto odvíja od hmotného práva SR a nie od noriem medzinárodnej právomoci. Jurisdikčné medzinárodnoprávne normy totiž v zásade upravujú právomoc na účely konania o právnych vzťahoch medzi účastníkmi (§ 1 zákona č. 97/1963 Zb. o medzinárodnom práve súkromnom a procesnom, judikatúra aplikovateľná na Brusel I, napr. C- 414/92, bod 17). 

Splnenie záväzku zložením do úschovy môže teda nastať výlučne v prípade, že sa tento záväzkový vzťah posudzuje podľa slovenského hmotného práva, výnimkou nie je ani prípad, ak by cudzie rozhodné právo tiež poznalo formu splnenia záväzku zložením do úschovy (podmienky splnenia záväzku formou úschovy môžu byť v tomto štáte upravené odlišným spôsobom a viesť k iným právnym dôsledkom).  

Úpravu v § 333 a nasl. CMP je nutné z tohto dôvodu vnímať výlučne ako procesné vyjadrenie hmotnoprávnej úpravy obsiahnutej v Občianskom zákonníku, a teda k uplatneniu procesných ustanovení môže dôjsť len za predpokladu, ak sa záväzok posudzuje podľa slovenského hmotného práva (OZ). V prípade, že sa záväzkový vzťah posudzuje podľa cudzieho právneho poriadku, nemôže slovenský súd vo veci úschovy konať.

Informácia k uznaniu a výkonu cudzích rozhodcovských rozhodnutí v Slovenskej republike

Uznanie a výkon cudzích rozhodcovských rozhodnutí v Slovenskej republike sa spravuje zákonom č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní v znení zmien a doplnkov (§ 46 a nasl. zákona). Cudzí rozhodcovský rozsudok sa uzná tým, že súd, ktorý je príslušný na vydanie poverenia na vykonanie exekúcie, naň prihliadne, ako keby išlo o tuzemský rozhodcovský rozsudok, t.j. rozhodnutie sa „uzná“ vydaním poverenia (neaplikuje sa § 44 ods. 6 Exekučného poriadku).

Pred podmienkami uznania upravenými v zákone o rozhodcovskom konaní má však vždy prednosť úprava v medzinárodnej zmluve. Takouto medzinárodnou zmluvou je predovšetkým Dohovor o o  uznaní a výkone  cudzích rozhodcovských rozhodnutí (New York 10.6.1958, vyhl.č. 74/1959 Zb.). Okrem toho vzájomné uznávanie rozhodcovských rozhodnutí upravujú aj niektoré bilaterálne zmluvy. V prípade, že niektorý štát, s ktorým je SR viazaná aj dvojstrannou zmluvou, je zmluvnou stranou aj vyššie uvedeného dohovoru, použije sa prednostne dvojstranná zmluva.  Zoznam dohovorov a dvojstranných zmlúv podľa jednotlivých štátov nájdete na stránke: Zoznam zmlúv a dohovorov podľa štátov.

Informácia k trovám dôkazu vo vzťahu k Írsku

Írsko – požiadavky írskych orgánov na zaplatenie preddavku na úhradu trov výkonu dôkazu – informácia

Problém:
Viaceré slovenské súdy nás upozornili na skutočnosť, že írske orgány dožiadané na základe Nariadenia  Rady (ES) č. 1206/2001 o spolupráci medzi súdmi členských štátov pri vykonávaní dôkazov v občianskych a obchodných veciach požadujú ako podmienku pre vykonanie dožiadania zaplatenie preddavku na trovy vykonania dôkazu (spravidla výsluchom svedka) aj v situácii, v ktorej to nezodpovedá podmienkam, za ktorých nariadenie umožňuje žiadať úhradu trov resp. zloženie preddavku. 

Právny stav:
Vzájomná právna pomoc poskytovaná podľa nariadenia je v zmysle jeho článku 18 v zásade bezplatná.
Ak slovenský súd ako dožadujúci súd žiada o výkon dôkazu v členskom štáte EÚ, je povinný nahradiť na výzvu cudzieho dožiadaného súdu len odmeny vyplatené znalcom a tlmočníkom a náklady spojené s uplatnením osobitnej formy výkonu dožiadania (čl. 10 ods. 3 nariadenia) alebo s použitím komunikačnej technológie – videokonferencia a telekonferencia (čl. 10 ods.4 nariadenia).
V článku 18 ods. 3 nariadenia je upravená povinnosť zložiť primeranú zálohu alebo preddavok na znalecký posudok. Ak takýto preddavok alebo záloha je žiadaná na vypracovanie znaleckého posudku, je povinnosťou slovenského súdu preddavok uhradiť. V ostatných prípadoch výkonu dôkazu nesmie dožiadaný súd podmieniť vykonanie dôkazu zložením preddavku alebo zálohy. To však nezbavuje slovenský súd povinnosti nahradiť náklady po vykonaní dôkazu. Dožiadaný súd oznámi na tlačive C akým spôsobom sa má záloha alebo preddavok zaplatiť.

Prijaté opatrenia:
Keďže požiadavky írskych orgánov idú nad rámec nariadenia, požiadalo Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky Írsko o vyjadrenie k dôvodom týchto požiadaviek. Nakoľko sme nedostali uspokojivé vysvetlenie, upozornili sme na problém Európsku komisiu. Európska komisia sa stotožnila s našim vyššie uvedeným výkladom ustanovení a názorom, že Írsko neuplatňuje nariadenie predpísaným spôsobom. Európska komisia začala konanie proti Írsku, ktorého prvým štádiom je vyžiadanie si oficiálneho stanoviska a zdôvodnenia Írska k postupu jeho orgánov.
Celé konanie do vyriešenia problému bude trvať niekoľko mesiacov, preto riešenie situácie v konkrétnych prípadoch ktoré už nastali nemožno očakávať obratom.
Okrem toho sa podobným dotazom o výklad nariadenia obrátilo Poľsko na Európsky súdny dvor.
Rozsudok vo veci C-283/09 (Weryński) bol vydaný dňa 17. 2.2011. V tomto rozhodnutí ESD potvrdil, že neexistuje povinnosť dožadujúceho súdu ani zaplatiť preddavok na trovy svedočného, ani následne svedočné zaplatiť. 

Odporúčanie súdom:
Odporúčame súdom, ktoré sa dostali do tejto situácie t.j. že írske orgány po nich žiadajú zloženie preddavku na trovy, ktorých náhradu by dožiadaný orgán nemal požadovať alebo preddavku, ktorého nezloženie by nemalo byť podľa nariadenia dôvodom na odklad výkonu dožiadania,  aby dožiadaný írsky súd upozornili na rozsudok C-283/09 a vyzvali, aby dožiadanie o vykonanie dôkazu vybavili bez ďalšieho odkladu.

Bratislava, 22.2. 2011

Informácia k vykonávaniu dôkazov v USA

• Informácia k vykonávaniu dôkazov v USA (PDF, 264 KB)

Informácia o zisťovaní majetku v Rakúsku, prípadne aj iných členských štátoch EÚ v dedičských veciach

V dedičských konaniach, ktoré prebiehajú na slovenskom súde/pred slovenským notárom na základe právomoci určenej podľa Nariadenia  EP a Rady (EÚ) č. 650/2012 o právomoci, rozhodnom práve, uznávaní a výkone rozhodnutí a prijatí a výkone verejných listín v dedičských veciach a o zavedení európskeho osvedčenia o dedičstve vyvstáva otázka zistenia majetku poručiteľa v cudzom štáte, konkrétne v Rakúsku.

Keďže sa stávalo, že rakúske súdy odmietali žiadosti slovenských súdov o zistenie účtov slovenského poručiteľa v rakúskej banke z dôvodu ochrany osobných údajov alebo podobných dôvodov, oslovili sme v tejto veci rakúske ministerstvo spravodlivosti. Podľa ich listu číslo: BMJ-Z30.061/0001-I/2016 zo dňa 4.2.2016 sa našej otázky týkal bod 1 uvedeného listu, na ktorý sa môžete odvolať v prípade ťažkostí.

Podľa tohto listu rakúske ministerstvo považuje za právny základ zistenia majetku  v Rakúsku v dedičských konaniach v členských štátoch EÚ  Nariadenie Rady (ES) č.1206/2001 o spolupráci medzi súdmi členských štátov pri vykonávaní dôkazov v občianskych a obchodných veciach. 

1. Spolupráca predpokladá priamy styk súdov (bez prostredníctva ministerstva) podľa čl. 2 nariadenia, čo v našich podmienkach znamená, že súdom poverený komisár osloví svoj dedičský súd s podnetom na zistenie majetku v Rakúsku a uvedie všetky podrobnosti, ktoré sú mu známe o poručiteľovi a druhu majetku, ktorý je v Rakúsku. Ak prebieha na súde sporové dedičské konanie podnet na podanie žiadosti od notára nie je samozrejme potrebný. Dedičský súd vypracuje žiadosť o vykonanie dôkazu na tlačive (A), ktoré nájde na Európskom portáli elektronickej justície ​a žiadosť zašle príslušnému rakúskemu súdu v obvode ktorého sa nachádza banková (alebo iná inštitúcia registrujúca majetok) inštitúcia, kde je účet vedený.
2. Dôkaz možno vykonať aj priamym výkonom dôkazu dožadujúcim súdom (nutný predchádzajúci súhlas ústredného orgánu – rakúskeho ministerstva spravodlivosti) podľa čl. 17 nariadenia. V našich podmienkach to znamená, že súdny komisár osloví s podnetom na zistenie majetku svoj dedičský súd, ktorý vypracuje žiadosť o priame vykonanie dôkazu na tlačive (I) ktoré nájde na Európskom portáli elektronickej justície a žiadosť zašle priamo ústrednému orgánu (Bundesministerium für Verfassung, Reformen, Deregulierung und Justiz (spolkové ministerstvo ústavných záležitostí, reforiem, deregulácie a spravodlivosti), Oddelenie I 10, Museumstrasse 7, 1070 Wien, E-mail: Team.z@bmvrdj.gv.at. Ak ústredný orgán súhlasí s priamym výkonom dôkazu dožadujúcim súdom, zašle mu Informáciu od ústredného orgánu na tlačive (J), kde uvedie podmienky výkonu dôkazu a slovenský súd sa môže potom obrátiť na bankovú inštitúciu, lebo je legitimovaný na základe súhlasu rakúskeho ústredného orgánu.

Postup podľa bodu 2 odporúčame, ak súd preukáže, že majetok sa v Rakúsku nachádza, ale nevie kde sa nachádza. S týmto postupom nemáme skúsenosti , ale predpokladáme, že ústredný orgán pri vydaní tlačiva J uvedie, kde sa má slovenský súd obrátiť. 

Predpokladáme, že tento postup v dedičských konaniach je možný vo väčšine štátov EÚ.

Informácia o poskytovaní právnej pomoci vo vzťahu ku Kosovu

Kosovo – Právna pomoc (doručovanie, výkon dôkazu)

Pri poskytovaní právnej pomoci (doručovanie písomností a výkon dôkazov)  v Kosove sa postupuje podľa dvojstrannej  Zmluvy medzi ČSSR a SFRJ o úprave právnych vzťahov v občianskych, rodinných a trestných veciach (Belehrad, 20.01.1964, vyhl. č. 207/1964 Zb.).

V zmysle vyjadrenia MZVEZ SR sa z právneho hľadiska citovaná zmluva považuje naďalej za uplatniteľnú vo vzťahu ku Kosovu, keďže z pohľadu štátu, ktorý Kosovo neuznal, je Kosovo naďalej súčasťou Srbska. Vo vzťahu k Srbsku bola sukcesia do tejto zmluvy potvrdená.

Z hľadiska praktického vykonávania tejto zmluvy vo vzťahu ku Kosovu sa využíva mechanizmus, v rámci ktorého sa dožiadania o justičnú spoluprácu kosovským orgánom  zasielajú prostredníctvom Styčného úradu SR v Prištine.

Postup pri vypracovaní dožiadania:
Súd vypracuje dožiadanie, ktoré musí spĺňať podmienky stanovené v článku 6 odsek 1, 2 zmluvy. Podľa článku 6 ods. 1 súd označí dožiadaný orgán formou „príslušný súd pre ………., Kosovo“.  Dožiadanie nie je potrebné vyhotoviť na dvojjazyčných tlačivách (čl. 6 ods. 3 zmluvy). 

Dožiadanie ako aj písomnosti, ktorých doručenie sa žiada, musia byť spísané v jazyku dožiadanej zmluvnej strany, teda v albánčine alebo srbčine, alebo opatrené prekladom do jedného z týchto jazykov. Do iného jazyka môžu byť písomnosti preložené, avšak podľa čl. 8 ods. 1 zmluvy ich dožiadaný kosovský orgán doručí príjemcovi, len ak ich je ochotný dobrovoľne prijať.

Súd zašle dožiadanie spolu s písomnosťami prostredníctvom ústredného orgánu, ktorým je naše ministerstvo (článok 4 zmluvy).

Podľa § 70b vyhl. č. 417/2006 Z.z., ktorou sa mení a dopĺňa vyhláška Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 543/2005 Z. z. o Spravovacom a kancelárskom poriadku pre okresné súdy, krajské súdy, Špeciálny súd a vojenské súdy, musia byť písomnosti súdu, najmä dožiadania, určené pre súdy alebo iné orgány v cudzine vrátane ich rovnopisov vlastnoručne podpísané predsedom senátu, samosudcom alebo vyšším súdnym úradníkom.

Rovnako doručované písomnosti musia byť podpísané vlastnoručným podpisom sudcu a opatrené odtlačkom okrúhlej pečiatky súdu (príloha č. 3, čl. 1 ods. 3 citovanej vyhlášky). 

Je vhodné, aby súd zasielal originál dožiadania a doručovaných písomností. V prípade použitia ich kópií je potrebné na každej písomnosti uviesť vetu: „Táto kópia súhlasí s originálom dokumentu, ktorý sa nachádza v spise Okresného súdu …… číslo ………“.

V prípade, že ide o doručenie predvolania na pojednávanie, ktoré má byť doručené účastníkovi konania, je potrebné  termín  pojednávania vytýčiť tak, aby medzi odoslaním dožiadania a písomností do cudziny a dňom pojednávania bol čas minimálne 4-5 mesiacov (§9 ods. 1 Inštrukcie č. 1/1981 Zb. inštrukcií a oznámení MS SR).  Dôvodom je zabezpečiť doručenie písomnosti včas a tiež to, aby slovenské justičné orgány dostali potvrdenie o doručení ešte pred termínom pojednávania.

Urgencia vybavenia dožiadania bude zo strany nášho ministerstva zaslaná, ak od zaslania pôvodnej žiadosti slovenského súdu kosovským orgánom uplynie viac ako 6 mesiacov.  Z praktických skúseností totiž vyplýva, že vybavovanie žiadostí slovenských súdov o právnu pomoc v cudzine trvá približne minimálne pol roka.  

Dôležitá informácia!!!
Podľa informácie  Styčného úradu SR v Prištine po konzultáciách s príslušnými kosovskými orgánmi, v prípade, že v dožiadaniach slovenských súdov v rámci medzinárodnej právnej pomoci bude v dožiadaní  uvedený adresát ako príslušný súd v Srbsku a nie v Kosove, resp. ak bude v relevantných písomnostiach uvedené v adrese osoby, ktorej sa majú písomnosti doručiť, alebo ktorá má byť vypočutá, uvedené Srbsko a nie Kosovo, budú takéto dožiadania slovenských súdov vrátené bez vybavenia späť. Vzhľadom na uvedené je potrebné v budúcnosti uvádzať v dožiadaní „Príslušný súd pre ……………………., Kosovo. 

Upozorňujeme, že nakoľko Slovenská republika neuznáva Kosovo, v dožiadaní nesmie byť použitý výraz „Kosovská republika“.

Informácia pre súdy, týkajúca sa elektronického doručovania písomností do cudziny​

Odbor medzinárodného práva súkromného zaznamenal v poslednom období zo strany slovenských súdov  v rámci cezhraničnej ​justičnej spolupráce množstvo žiadostí/dožiadaní o doručenie písomností, adresované a zasielan​é cudzím justičným orgánom len v elektronickej forme (formou emailu, resp. prílohy k emailu).

V záujme zjednotenia postupu súdov pri (ne)doručovaní elektronických písomností do cudziny poskytujeme pre súdy nasledovnú informáciu:

V ustanovení § 3 zák. 305/2013 Z. z. o elektronickej podobe výkonu pôsobnosti orgánov verejnej moci a o zmene a doplnení niektorých zákonov (zákon o e-Governmente) je špecifikované, čo sa rozumie pod elektronickou komunikáciou, a to „prenos elektronických správ elektronickými prostriedkami medzi komunikujúcimi subjektmi“. Je uvedených niekoľko spôsobov, pričom e-mail k nim nepatrí.

V praxi je jediným spôsobom elektronického úradného doručovania elektronická schránka. Doručovanie e-mailom umožňujú len osobitné predpisy, ako napr. zákon č. 211/2000 Z. z. o slobodnom prístupe k informáciám alebo za dodržania určitých podmienok CSP (§ 105 ods. 2).

Celý systém e-Governmentu je však vytvorený výlučne na použitie v rámci Slovenskej republiky.

Doručovanie akýchkoľvek písomností v rámci cezhraničnej justičnej spolupráce sa musí spravovať príslušným platným právnym predpisom – nástrojom cezhraničnej spolupráce (nariadenie EÚ, medzinárodná zmluva).  Ak takýto predpis elektronické doručovanie výslovne nevylučuje, musí sa použiť v takých prípadoch a v takom rozsahu, ktorý zabezpečí dodržanie formálnych náležitostí jednotlivých úkonov a podaní.

Pokiaľ ide o doručovanie podľa Haagskeho Dohovoru o doručovaní súdnych a mimosúdnych písomností v cudzine v občianskych a obchodných veciach (1965), problematikou využitia elektronickej formy komunikácie sa zaoberala Haagska konferencia medzinárodného práva súkromného. V dotazníku, viažucom sa na praktické otázky aplikácie Dohovoru sa štáty vyjadrovali k použitiu elektronických prostriedkov pri vzájomnej komunikácii. Mnohé štáty (či už členské štáty EÚ alebo tretie štáty) jednoznačne uviedli, že neprijímajú žiadosti či inú komunikáciu elektronickými prostriedkami z rozličných dôvodov, najmä: rozpor s vnútroštátnymi predpismi, ktoré požadujú originály dokumentov zo zahraničia (s odtlačkami úradných pečiatok a podpismi), či nedostatok zabezpečenia elektronických komunikačných sietí.

Pokiaľ ide o doručovanie v rámci EÚ pri použití Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 1393/2007 z  13. novembra 2007 o doručovaní súdnych a mimosúdnych písomností v občianskych a obchodných veciach v členských štátoch (doručovanie písomností ) a o zrušení nariadenia Rady (ES) č. 1348/2000 sa zmieňuje aj o použití elektronickej komunikácie najmä poukazom na nutnosť ochrany osobných údajov. Podľa odôvodnenia č. 24 Na informácie zaslané podľa tohto nariadenia sa vzťahuje primeraná ochrana. Táto otázka patrí do rozsahu pôsobnosti smernice Európskeho parlamentu a Rady 95/46/ES z 24. októbra 1995 o ochrane fyzických osôb pri spracovaní osobných údajov a voľnom pohybe týchto údajov (zrušená Nariadením Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) 2016/679 z 27. apríla 2016 – tzv. GDPR) a smernice Európskeho parlamentu a Rady 2002/58/ES z 12. júla 2002 týkajúcej sa spracovávania osobných údajov a ochrany súkromia v sektore elektronických komunikácií (smernica o súkromí a elektronických komunikáciách).

Zároveň v článku 4, hoci kladie dôraz na čo najrýchlejšiu výmenu písomností, ponecháva Nariadenie spôsob výmeny písomností na odosielajúce a prijímajúce orgány, prikazuje im len použiť „vhodný spôsob“. Uvedené je však možné len za splnenia podmienky, že prijatá a odoslaná písomnosť sú  obsahovo totožné a čitateľné. Opäť však treba brať do úvahy osobitosti vnútroštátnych právnych poriadkov jednotlivých členských štátov, ktoré nemusia konkrétne formy doručovania písomností pripúšťať.

Elektronické doručovanie medzi členskými štátmi EÚ možno očakávať v priebehu r. 2025 v dôsledku prijatia revidovaných nariadení o doručovaní súdnych písomností a výkone dôkazov.

V prípade, ak súd doručuje písomnosti na základe bilaterálnej zmluvy o právnej pomoci  tak tieto neobsahujú žiadne ustanovenia o elektronickej komunikácii.

Z vyššie uvedených dôvodov vyplýva pre súdy, že vo všetkých prípadoch cezhraničnej justičnej spolupráce zasielajú žiadosti/dožiadania výlučne v listinnej podobe (tzv. hardcopy). ​

​​​​​​​​Schvaľovanie právneho úkonu za maloletého s obvyklým pobytom v zahraničí

UPOZORNENIE Dovoľujeme si upozorniť, že toto stanovisko vyjadruje právny názor Odboru medzinárodného práva súkromného a procesného Ministerstva spravodlivosti SR. Je na konajúcom súde aby si vec samostatne posúdil a rozhodol. 

Úvod

V konaniach slovenských súdov sa pravidelne objavuje problém týkajúci sa založenia právomoci slovenského súdu na schválenie právneho úkonu zástupcu o nakladaní s majetkom maloletého (§ 28 OZ). Na tento problém neexistuje priamočiare riešenie. Dôvodom je skutočnosť, že konanie o schválenie právneho úkonu za maloletého je samostatné konanie a nezávisí od toho, či má konajúci súd právomoc v „hlavnej“ (najčastejšie dedičskej) veci. Moderné jurisdikčné a kolízne kritériá pritom určujú právomoc a rozhodné právo pre konanie o maloletom tam, kde má dieťa obvyklý pobyt.

Slovenské súdy sa vec snažia riešiť „dožiadaniami“ cudzieho súdu o schválenie úkonu alebo priamo odkázaním zákonných zástupcov o začatie konania na súdoch v mieste obvyklého pobytu maloletého. Takéto kroky však podľa našich vedomostí nevedú k požadovaným výsledkom a sú týmito súdmi zamietané.

Riešenie, ktoré navrhujeme, spočíva v založení právomoci na konanie na slovenskom súde. Líši sa podľa právneho nástroja, ktorý je záväzný pre štát obvyklého pobytu maloletého. 

Rozdelenie štátov

Podľa uplatňovaného právneho režimu je štáty možné rozdeliť nasledovne:

1. Štáty EÚ kde sa uplatní nariadenie Brusel IIa[1]  (nepatrí sem Dánsko)
2. Štáty, ktoré sú stranou haagskeho dohovoru z roku 1996 (ďalej len “dohovor“)[2]
3. Ostatné štáty

1. Nariadenie Brusel IIa
   Na posúdenie otázky schvaľovania úkonov za maloletého je v prvom rade potrebné zistiť, či rozhodné právo pre veci rodičovských práv a povinností vyžaduje schválenie takéhoto právneho úkonu. Výber rozhodného práva nerieši nariadenie a je potrebné použiť cit. dohovor[3].
   Dohovor používa na určenie rozhodného práva pre výkon rodičovských práv a povinností všeobecné kritérium obvyklého pobytu maloletého dieťaťa (čl. 17 dohovoru), za ktoré sa právny úkon urobil. Súčasne však v čl. 15 ods. 1 dohovoru zakotvuje princíp lex fori konajúceho súdu. Vzťah medzi týmito dvomi ustanoveniami nie je úplne jednoznačný a jasný.  Z dôvodovej správy k dohovoru však možno vyvodiť, že čl. 17 dohovoru má mať účinky predovšetkým v štáte obvyklého pobytu dieťaťa, keď rodičovské práva a povinnosti sa nadobudli podľa iného právneho poriadku (predchádzajúceho obvyklého pobytu dieťaťa). Zároveň z dôvodovej správy k čl. 15 ods. 2 dohovoru možno vyvodiť, že jediným z typických dôvodov, pre ktoré by súd obvyklého pobytu dieťaťa mal prihliadnuť na právo iného štátu, je skutočnosť, že sa tam nachádza majetok dieťaťa a že súd obvyklého pobytu má rozhodovať o povolení nakladať s týmto majetkom.  Z toho možno, podľa nášho názoru vyvodiť, že v zrkadlovej situácii – keď o povolení nakladať s takýmto majetkom má rozhodovať súd štátu, kde sa majetok nachádza, by tento mohol rozhodovať podľa svojho práva, pretože v rámci filozofie dohovoru je použitie tohto práva prijateľné.
   Z uvedeného teda pre nás vyplýva, že ak sa v Slovenskej republike nachádza majetok dieťaťa a má sa rozhodovať o nakladaní s týmto majetkom, slovenský súd by mohol na základe čl. 15 ods. 1 dohovoru uplatniť slovenské hmotné právo.
   Na to, aby tak slovenský súd mohol urobiť, musí mať právomoc konať.
   Právomoc na konanie o návrhu na schválenie právneho úkonu sa v prípade maloletých detí s obvyklým pobytom v členskom štáte EÚ posudzuje podľa čl. 8 Nariadenia č. 2201/2003 o právomoci a uznávaní a výkone rozsudkov v manželských veciach a vo veciach rodičovských práv a povinností (ďalej len „Brusel IIa“).
   Slovenské súdy by si mohli v tomto prípade založiť právomoc, ak by boli splnené podmienky uvedené v čl. 12 ods. 3 Brusel IIa. Ak právomoc podľa tohto článku nie je možné založiť, najmä v prípade absencie zhody rodičov, existuje ešte možnosť požiadať súd obvyklého pobytu dieťaťa o odovzdanie právomoci slovenskému súdu za podmienok uvedených v čl. 15 Brusel IIa, ak je slovenský súd vo vhodnejšej situácii na schválenie úkonu a ak je to v najlepšom záujme dieťaťa.
   Pokiaľ si slovenský súd nebude vedieť založiť právomoc podľa čl. 8, resp. 12 ods. 3 či 15 nariadenia Brusel IIa, musel by zákonný zástupca dieťaťa podať návrh na schválenie úkonu na súde podľa obvyklého pobytu dieťaťa.
   Ak súd členského štátu úkon schváli, rozhodnutie sa uzná v Slovenskej republike bez ďalšieho konania (čl. 21 ods. 1 Brusel IIa).
   Pokiaľ by tento súd návrh zamietol z dôvodu, že rozhodné právo súhlas nevyžaduje, je to pre náš súd dôkaz o tom, že takýto súhlas podľa rozhodného práva obvyklého pobytu dieťaťa nepotrebuje.
2. Štáty, ktoré sú stranou Dohovoru[4]
   Vo vzťahu k týmto štátom možno právomoc slovenského súdu na schválenie úkonu zákonného zástupcu dieťaťa s obvyklým pobytom v cudzine založiť na základe výhrady SR k článku 55 ods. 1 písm. a/ dohovoru. V zmysle čl. 15 dohovoru sa potom uplatní slovenské hmotné právo. V takýchto prípadoch nie je potom potrebné vyžadovať od cudzích orgánov, aby schvaľovali takéto úkony.
3. Ostatné štáty
   Pre posúdenie otázky schvaľovania úkonov za maloletého je v prvom rade potrebné zistiť, či rozhodné právo pre veci rodičovských práv a povinností vyžaduje schválenie takéhoto právneho úkonu. Výber rozhodného práva rieši dohovor, ktorý je v oblasti rozhodného práva univerzálne aplikovateľný (t.j. uplatní sa bez ohľadu na to, s ktorým štátom má situácia vzťah).
   Z úvah uvedených v časti o nariadení Brusel 2a vyplýva, že slovenský súd by mohol na základe čl. 15 ods. 1 dohovoru uplatniť slovenské hmotné právo.
   Pokiaľ ide o právomoc, dohovor nie je univerzálne aplikovateľný. Preto je možné založiť právomoc na základe § 39 ods. 3 ZMPS[5], ak sú splnené jeho podmienky a jedná o opatrenie na ochranu osoby alebo majetku maloletého. Podľa nášho názoru v tomto ustanovení nemusí ísť len o predbežné opatrenia, ale o akékoľvek opatrenie na ochranu osoby alebo majetku maloletého. Skutočnosť, či je schválenie úkonu za maloletého potrebné na jeho ochranu, posúdi v konaní súd.
   

[1] Nariadenie Rady (ES) č. 2201/2003 z 27.11.2003 o súdnej právomoci a uznávaní a výkone rozsudkov v manželských veciach a vo veciach rodičovských práv a povinností, ktorým sa zrušuje nariadenie (ES) č. 1347/2000

[2] Dohovor o právomoci, rozhodnom práve, uznávaní a výkone a spolupráci v oblasti rodičovských práv a povinností a opatrení na ochranu dieťaťa (Haag 19. októbra 1996, ozn. č. 344/2002 Z.z. v znení ozn.č. 547/2004 Z.z. a ozn.č. 243/2007 Z.z.); dohovor je v otázkach rozhodného práva univerzálne aplikovateľný a teda nie je nutné skúmať, či je daný štát jeho zmluvným štátom.

[3] Všetky členské štáty EÚ sú zmluvnou stranou dohovoru.

[4] Štáty, ktoré sú zmluvnou stranou cit. Dohovoru a neuplatňuje sa na nich Nariadenie 2201/2003 sú k 1.11.2014: Albánsko, Austrália, Dánsko, Ekvádor, Gruzínsko, Monako, Čierna Hora, Maroko, Ruská federácia, Švajčiarsko, Ukrajina, Uruguaj, Arménsko, Dominikánska republika a Lesotho. Aktuálny zoznam zmluvných strán Dohovoru je možné nájsť na webovom sídle Haagskej konferencie (http://www.hcch.net/index_en.php?act=conventions.status&cid=70). 

[5] Zákon 97/1963 Zb. v znení neskorších predpisov

Univerzálna aplikovateľnosť nariadenia Brusel IIa

UPOZORNENIE –  Ministerstvo spravodlivosti SR nemá zákonnú kompetenciu (oprávnenie) podávať právne záväzné výklady právnych predpisov. Štátne orgány môžu v zmysle Ústavy Slovenskej republiky konať iba na jej základe, v jej medziach a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Kompetencie ministerstiev a ostatných ústredných orgánov štátnej správy určuje zákon č. 575/2001 Z. z. o organizácii činnosti vlády a organizácii ústrednej štátnej správy v znení neskorších predpisov (kompetenčný zákon), ktorý oprávnenie podávať právne záväzný výklad nedáva žiadnemu ústrednému orgánu štátnej správy. Výkladovým stanoviskám ústredných orgánov štátnej správy k právnym predpisom chýba právna záväznosť. V prípade nasledovného stanoviska možno hovoriť len o právnom názore sekcie medzinárodného práva, odboru medzinárodného práva súkromného. Je na konajúcom súde aby si vec samostatne posúdil a rozhodol.​

Viaceré slovenské súdy konajúce v rozvodových veciach čelia otázke, ako sa vysporiadať s aplikáciou nariadenia Brusel IIa  v prípade, že daná vec súvisí so štátom mimo Európskej únie. Takýto štát môže, ale nemusí mať so Slovenskou republikou uzavretú zmluvu o právnej pomoci v civilných veciach. Nariadenie Brusel IIa je univerzálne aplikovateľné, t.j. ak sú splnené podmienky v čl. 3 a prekážkou konania nie je čl. 6 nariadenia, má právomoc na konanie o rozvode slovenský súd.

Táto univerzálna aplikovateľnosť nariadení EÚ v oblasti európskeho medzinárodného práva súkromného vyplýva z judikátu Súdneho dvora EÚ vo veci Owusu, kde súd povedal: „Znenie článku 2 Dohovoru (dnes Nariadenia Brusel I) nenaznačuje, že uplatnenie všeobecného pravidla právomoci, ktorý tento článok obsahuje výlučne vo vzťahu k bydlisku žalovaného na území zmluvného štátu, je podmienené existenciou právneho vzťahu týkajúceho sa viacerých zmluvných štátov (bod 24 rozsudku). Všeobecné pravidlo právomoci uvedené v článku 2 Dohovoru sa môže vzťahovať aj na konania a spory týkajúce sa zmluvného štátu a tretieho štátu(bod 26 rozsudku). Medzinárodná povaha právneho vzťahu bydliska žalobcu a žalovaného v prvom štáte a sústredenie sporných skutočností v druhom štáte môže predstavovať medzinárodnú povahu predmetného právneho vzťahu(bod 29 rozsudku)“, čím uzavrel, že medzinárodný prvok, ktorý je potrebný na aplikáciu nariadení v oblasti európskeho medzinárodného práva súkromného, nemusí byť intrakomunitárny, ale môže sa týkať i nečlenského štátu.

Ďalej je potrebné uviesť, že ustanovenia dvojstrannej zmluvy s tretím štátom, ktorá bola uzatvorená pred vstupom Slovenskej republiky do EÚ (t.j. pred 1.5.2004)  má v zmysle čl. 351 Zmluvy o fungovaní EÚ (TU) prednosť pred právnymi aktami EÚ, teda aj nariadením Brusel IIa. V tejto súvislosti je potrebné zdôrazniť, že aplikovateľnosť dvojstrannej zmluvy závisí od konkrétnych okolností každého prípadu, ktoré sa môžu významne líšiť, preto je vo všeobecnosti náročné určiť, kedy sa má aplikovať dvojstranná zmluva a kedy nariadenie Brusel IIa. 

Taktiež uvádzame, že  v prípadoch, v ktorých sa dvojstranná zmluva neuplatní (na základe skutkových okolností) a teda je potrebné posúdiť právomoc podľa nariadenia Brusel IIa, slovenský súd si môže založiť právomoc na základe čl. 7 nariadenia Brusel IIa (zostatková právomoc). To znamená aplikovať ustanovenia zákona č. 97/1963 Zb. o medzinárodnom práve súkromnom a procesnom (ďalej ako „ZMPS“), ale iba iba v prípade, že právomoc na rozvod podľa čl. 3 až 5 nariadenia Brusel IIa nemá súd žiadneho členského štátu EÚ a súčasne za splnenia podmienky uvedenej v čl. 6 nariadenia (výlučná povaha súdnej právomoci).

Pre lepšie vysvetlenie uvádzame príklad:

Manželka, ktorá chce podať návrh na rozvod, je občianka SR s trvalým pobytom na území SR, avšak obvyklý pobyt má v Taliansku. Jej manžel je Srb, s obvyklým pobytom v Srbsku. V tejto situácií čl. 26 ods. 2 Zmluvy medzi ČSSR a Socialistickou federatívnou republikou Juhosláviou o úprave právnych vzťahov vo veciach občianskych, rodinných a trestných (Belehrad 20. 1. 1964, vyhl. č. 207/1964 Zb.) riešenie neposkytuje, keďže je nepoužiteľný vzhľadom na skutočnosť, že manželka nemá bydlisko na území SR (ak by mala bydlisko na území SR, právomoc by mal na základe Zmluvy jedine srbský súd). To znamená, že vzhľadom na obvyklý pobyt manželky, ktorý v tomto prípade vylučuje použitie dvojstrannej zmluvy, sa bude právomoc posudzovať podľa nariadenia Brusel IIa. To znamená, že v tomto prípade by manželka mohla podať návrh na rozvod v Taliansku, za podmienky, že tam bol posledný spoločný pobyt manželov. Pokaľ by nemali manželia posledný spoločný pobyt v členskom štáte EÚ, mohla by manželka podať návrh na rozvod aj v SR podľa čl. 7 nariadenia Brusel IIa, t.j. uplatnilo by sa ustanovenie § 38 ods. 1 ZMPS, pretože občana 3. štátu, ktorý nemá obvyklý pobyt v EÚ, čl. 6 nariadenia Brusel IIa nechráni. /1,2/

1 Lysina P., Ďuriš M., Haťapka M. a kol. Medzinárodné právo súkromné. 2. vydanie. Bratislava: C.H. Beck, 2016, s. 343.
2 k pojmu obvyklého pobytu dávame do pozornosti nasledovné články JUDr. Miloša Haťapku:
Haťapka, M.: K pojmu „obvyklý pobyt“ v medzinárodnom práve súkromnom a procesnom; Justičná revue 2/2001, s.183.
Haťapka, M.: Ešte raz k pojmu „obvyklý pobyt“ v medzinárodnom práve súkromnom a procesnom; Justičná Revue 4/2011, s. 505.

Usmernenie k Nariadeniu o doručovaní súdnych a mimosúdnych písomností​ a Usmernenie pre okresné súdy vykonávajúce doručovanie písomností v civilných veciach adresátom v Slovenskej republike na základe dožiadania cudzích orgánov podľa Dohovoru o doručovaní súdnych a mimosúdnych písomností v cudzine​​​​​​​​​

Doručovanie písomností v jednotlivých štátoch

Doručovanie USA

Aktualizovaná informácia pre súdy Slovenskej republiky

Doručovanie písomností adresátom v USA

podľa Dohovoru o doručovaní súdnych a mimosúdnych písomností v občianskych a obchodných veciach v cudzine (vyhl.č. 85/1982 Zb.) 

(stav 15.01.2020)

 I.  Spôsoby doručovania

I. Spôsoby doručovania

Žiadosti o doručenie písomností osobám zdržiavajúcim sa na území USA podľa Dohovoru o doručovaní súdnych a mimosúdnych písomností v občianskych a obchodných veciach v cudzine možno doručovať v USA 3 spôsobmi:

1. prostredníctvom ústredného orgánu podľa dohovoru
2. prostredníctvom diplomatických resp. konzulárnych pracovníkov SR v USA
3. využitím poštových služieb.

A. Doručovanie prostredníctvom ústredného orgánu USA

Táto forma je formou, ktorá je podrobne upravená v dohovore a vzťahujú sa na ňu (na rozdiel od ostatných foriem doručovania) formálne požiadavky dohovoru, t.j. použitie predpísaných tlačív, použitie jazyka atď.

Ústredným orgánom na účely dohovoru je U.S. Department of Justice, avšak tento vykonávaním doručovania poveril od 15. januára 2020 (do 31.januára 2025) súkromnú agentúru ABC Legal Services. Primárnym cieľom je zvýšenie efektivity v oblasti poskytovania právnej pomoci zahraničným justičným orgánom. Preto žiadosti sa zasielajú priamo ABC Legal Services, nie Department of Justice.

ABC Legal Services vybavuje žiadostí o doručenie v rámci celého USA (50 štátov a District of Columbia) a závislých amerických území (Guam, americká Samoa, Puerto Rico, americké Panenské ostrovy a Spojené kráľovstvo Severných Mariánskych ostrovov).

ABC Legal Services je  podľa článkov 2 až 6 dohovoru oprávnený na prijímanie, vybavovanie žiadostí a vyplnenie tlačiva „Certificate – Osvedčenie“, ktoré je prílohou dohovoru.  Doručuje formou osobného doručenia, a pokiaľ by toto neviedlo k výsledku, spôsobom aký dovoľuje právny poriadok danej oblasti.

O doručenie je treba požiadať​ 

• v prípade doručovania fyzickým a právnickým osobám:
  1. online (elektronicky) na link: https://www.abclegal.com/international-service-of-process kliknúť na zelené políčko REQUEST HAGUE CONVENTION SERVICE a postupovať podľa inštrukcií vypísaním online objednávky a nahraním do systému príslušných dokladov alebo
  2. poštou na adresu:
     ABC Legal Services
     633 Yesler Way
     Seattle
     WA 98104
     United States of America
     tel. č.:  +1 206-521-9000
     e-mail:  internationalinfo@abclegal.com.
• v prípade doručovania priamo americkej vláde (konkrétne menovaným vládnym úradníkom), vládnym útvarom, agentúram, sprostredkovateľom:
  poštou priamo Department of Justice’s Office of International Judicial Assistance:
  Office of International Judicial Assistance
  U.S. Department of Justice
  Benjamin Franklin Station
  P.O.BOX 143 60
  Washington, D.C. 20044
  United States of America,
  tel:  +1 202-514-6700
  e-mail:  OIJA@usdoj.gov
  website: https://www.justice.gov/civil/office-international-judicial-assistance-5

Žiadosť treba zaslať na tlačivách predpísaných dohovorom (Žiadosť, Základne údaje o písomnosti a Osvedčenie). Žiadosti o doručenie spolu s doručovanými písomnosťami  musia byť vyhotovené dvojmo a opatrené prekladom do anglického jazyka (jedno vyhotovenie žiadosti a doručovaných písomností sa bude doručovať a druhé vyhotovenie ABC Legal Services vráti spolu s vyplneným „Osvedčením o doručení“ dožadujúcemu orgánu).  ​

 ABC Legal Services vybavuje žiadosti o doručenie písomností do 30 pracovných dní od doručenia žiadosti. Prostredníctvom webovej stránky http://www.abclegal.com/ možné zistiť informáciu o stave vybavovania žiadosti. Návod na postup pri platení a spôsoboch úhrady poplatku je na http://hagueservice.net/payfororder.asp.

Za  vybavovanie žiadostí sa platí poplatok  $95.00, ktorý sa musí zaplatiť pred odoslaním žiadosti do USA. 

Slovenský súd môže zaplatiť poplatok bankovým prevodom na účet ABC Legal Services .

Zúčtovacie údaje ABC Legal Services sú nasledujúce: 

Názov banky: Wells Fargo Bank

Číslo účtu: 2007107119  Routing No. 121000248
Swift/IBAN: WFBIUS6S

Referencie platiteľa: názov súdu žiadajúceho o doručenie  

Do účelu platby treba uviesť meno osoby, ktorej sa bude písomnosť doručovať.

K vlastnej žiadosti o doručenie je potrebné pripojiť kópiu dokladu o bankovom prevode.          

V prípade nezaplatenia uvedeného poplatku ABC Legal doručenú žiadosť o doručenie písomnosti bez vybavenia vráti dožadujúcemu orgánu. 

B. Doručovanie diplomatickou cestou

Podľa článku 8  dohovoru diplomatickí a konzulárni pracovníci SR v USA môžu doručovať písomnosti nielen slovenským občanom, ale akýmkoľvek občanom na území USA. Aj keď Slovenská republika voči tomuto článku uplatnila výhradu, USA takúto výhradu neurobili a vzájomnosť sa neuplatňuje. To znamená, že USA nenamieta voči tomu, aby naši diplomatickí či konzulárni pracovníci doručovali aj iným ako slovenským občanom. 

Predmetný dohovor podrobnejšie neupravuje postup pri doručovaní písomností diplomatickou cestou, poskytuje iba možnosť zvoliť tento spôsob doručenia. 

Na doručovanie písomností diplomatickou cestou sa vzťahuje Konzulárna zmluva medzi ČSSR a Spojenými štátmi americkými (Praha, 9. 7. 1973, vyhl. č. 28/1988 Zb.), ktorá však tiež podrobnosti doručenia neupravuje.

Doručuje sa v rámci USA poštou, a preto spôsob a účinky doručenia sú rovnaké ako pri spôsobe popísanom v bode C nižšie.

C. Doručovanie použitím poštových služieb

Slovenské súdy môžu doručovať písomnosti adresátom na území  USA priamo poštou podľa predpisov platných pre medzinárodný poštový styk.  Tento spôsob doručovania pripúšťa článok 10 dohovoru. Slovenská republika uplatnila výhradu voči tomuto článku, avšak USA takúto výhradu neuplatnili a neuplatňujú ani vzájomnosť, preto doručovaniu touto formou v USA nič nebráni, bez ohľadu na to, či ide o občanov SR, USA  alebo iných štátov.

Pre oba spôsoby doručovania (B. a C.) platí:

• súd nemusí vypracovať žiadosť o doručenie (pri doručovaní cez ZÚ SR musí samozrejme vyhotoviť sprievodný list pre ZÚ) a nevyžaduje sa ani použitie ďalších tlačív predpísaných dohovorom, resp. ich zasielanie vo dvoch vyhotoveniach;
• na preklad doručovanej písomnosti sa nevzťahujú normy dohovoru, ale normy vnútroštátne (Civilný sporový poriadok)  a judikatúra Európskeho súdneho dvora pre ľudské práva k čl. 6 Dohovoru o ľudských právach), t.j. doručovaná písomnosť musí byť vyhotovená v  jazyku, ktorému adresát rozumie, resp. musí byť opatrená úradným prekladom do tohto jazyka;
• doručuje sa podľa právneho poriadku USA resp. podľa noriem USA o doručovaní v rámci poštového styku. Z ustanovenia § 60 zákona č. 97/1963 Zb. o medzinárodnom práve súkromnom a procesnom (ZMPS) vyplýva, že doručenie vykonané podľa právneho poriadku štátu doručenia má účinky („riadneho“) doručenia aj v Slovenskej republike.

POZOR: pri doručovaní poštou v USA (aj na tzv. červenú medzinárodnú doručenku) nemusí byť písomnosť doručená nevyhnutne do rúk adresáta (doručenie do „vlastných rúk“ v USA nie je známe). Nahradzuje ho osobné doručenie, ktoré možno zabezpečiť len doručením cez ABC Legal Services). Aj keď vyššie uvedené ustanovenie § 60 ZMPS nevyžaduje, aby súd doručoval písomnosti v USA do „vlastných rúk“, je vhodné pri voľbe spôsobu doručenia prihliadať aj na dôsledky, ktoré zvolený spôsob doručenia môže mať v štádiu výkonu vydaného rozhodnutia. V prípade, že predpokladaným miestom výkonu rozhodnutia nebude ani USA, ani SR, treba prihliadnuť na skutočnosť, že odporca v konaní musí byť primerane oboznámený s konaním prostredníctvom efektívneho doručenia návrhu vo veci (resp. inej písomnosti, ktorou sa začalo vo veci). Nedoručenie návrhu možno v niektorých situáciách konvalidovať efektívnym doručením rozsudku. Pri doručovaní iných písomností ako návrhu resp. rozsudku (napr. predvolania) forma doručenia nemá vplyv na uznateľnosť /vykonateľnosť rozsudku v cudzine.

II. Odporúčania

Vzhľadom na náklady spojené s doručovaním cez ABC Legal Services  odporúčame súdom využívať predovšetkým doručovanie poštovými službami (FEDEX, DHL, UPS alebo s využitím tzv. červenej medzinárodnej doručenky; obálky s  doručenkou určené pre vnútroštátny styk (modrobiele) vo vzťahu k cudzine nemožno používať).

Doručovanie diplomatickou cestou (prostredníctvom Veľvyslanectva SR vo Washingtone a Generálneho konzulátu v New Yorku teritoriálne vymedzenie konzulárnej pôsobnosti – viď bod III nižšie) neodporúčame využívať extenzívne, nakoľko zaťažuje ZÚ a ako vyplýva z vyššie uvedeného nemá iné účinky ako doručovanie poštou.

Pre styk  súdov s veľvyslanectvom a generálnymi konzulátmi naďalej platí všeobecná úprava pre styk so zastupiteľskými úradmi. Zásielky im možno doručovať cez podateľňu MZVaEZ SR. V tom prípade je na obálku potrebné napísať adresu: Ministerstvo zahraničných vecí a európskych záležitostí SR,   Podateľňa – pre   Veľvyslanectvo  SR   vo   Washingtone / Generálny  konzulát  New   York Hlboká 2, 833 36 Bratislava.

Doručovanie cez ABC Legal Services odporúčame najmä v prípadoch, kedy chce súd mať istotu, že písomnosť sa doručila do „vlastných rúk“ adresáta  (osobne adresátovi) a napríklad pri doručení poštou z medzinárodnej doručenky nevyplýva jednoznačne, že písomnosť prevzal osobne adresát. V takom prípade je v žiadosti (tlačive) o doručenie potrebné vyznačiť, že sa žiada o doručenie podľa článku 5 písmeno a/ (to bude viesť k osobnému doručeniu s možnosťou náhradného poštového doručenia – viď bod A vyššie) alebo  písmeno b/  dohovoru, ak súd žiada doručenie „do vlastných rúk“ adresáta podľa slovenského právneho poriadku. V tomto druhom prípade treba doručujúcemu orgánu popísať formu doručenia „do vlastných rúk“, aby podľa toho vedel postupovať, keďže táto forma doručenia je v USA neznáma. 

III. Všeobecné informácie

Podrobný postup súdov pri vykonávaní Dohovoru o doručovaní súdnych  a mimosúdnych  písomností v cudzine v občianskych a obchodných veciach je upravený v smernici číslo 4/1985 Zb. inštrukcií a oznámení Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky.

Vzorové tlačivá (príloha dohovoru) sú v anglickej (aj vo francúzskej verzii) k dispozícii  na  webovej stránke  www.hcch.net  (Haagska konferencia medzinárodného práva súkromného).

Viacjazyčné interaktívne (vyplniteľné) tlačivá aj v slovenskom jazyku sú k dispozícii na stránke: https://www.hcch.net/en/publications-and-studies/details4/?pid=6560&dtid=65 

Tlačivá v papierovej podobe si možno  objednať v trojjazyčnej verzii (anglicko-francúzsko-slovenská) na adrese:  Tlačiareň Zboru väzenskej a justičnej stráže, Gucmanova 19/670, Priečinok 7, 920 41 Leopoldov. 

Konzulárna pôsobnosť v rámci teritória USA:

Veľvyslanectvo Slovenskej republiky Washington D.C.:

Alabama, Arkansas, Arizona, California, Colorado, Delaware, Florida, Georgia, Hawaii, Kansas, Kentucky, Louisiana, Maryland, Mississippi, Missouri, Nevada, New Mexico, North Carolina, Oklahoma, Pennsylvania, South Carolina, Tennessee, Texas, Utah, Virginia, West Virginia, District of Columbia, závislé americké územia.

Generálny konzulát Slovenskej republiky New York:

Aljaška, Connecticut, Idaho, Illinois, Indiana, Iowa, Maine, Massachusetts, Michigan, Minnesota, Montana, Nebraska, New Hampshire, New Jersey, New York, North Dakota, Ohio, Oregon, Rhode Island, South Dakota, Vermont, Wisconsin, Washington, Wyoming.

Zistenie okruhu dedičov v cudzine​

Slovenské súdy často čelia potrebe zistiť okruh dedičov v zahraničí. Medzinárodný mechanizmus na takéto zisťovanie v cudzine však neexistuje.  Dôvodom je, že v cudzine, obdobne ako v SR, neexistuje orgán, ktorý by tieto skutočnosti evidoval. Preto je potrebné použiť iné právne i neprávne nástroje. 

Najistejším spôsobom je komunikácia so známymi dedičmi. Súd môže doručiť známemu dedičovi výzvu na vyjadrenie, či je mu známy dedič (dedičia) po poručiteľovi, resp. či sú mu známi rodinní príslušníci poručiteľa. 

Pokiaľ ide o cudzie justičné orgány, tie majú k dispozícii jedine nástroje justičnej spolupráce, predovšetkým inštitút vykonávania dôkazov. Tento sa však nehodí na všeobecný účel zisťovania dedičov. Takéto žiadosti sú označované ako „fishing expeditions“ a dožiadané orgány im nevyhovejú alebo nevedia vyhovieť. Inštitút vykonania dôkazu by sa dal využiť, keby bola nejaká skutočnosť, o ktorú sa dá oprieť: napríklad osoba, ktorej výsluchom by sa možní dedičia dali zistiť (žiadosť o výsluch tejto osoby), vedomosť o tom, že nejaký cudzí súd prejednal (či prejednáva) dedičstvo v danom štáte (žiadosť o informáciu o dedičoch z tohto konania, resp. o dedičské rozhodnutie či testament), a pod. 

Inou cestou je oslovenie zastupiteľského úradu SR v cudzom štáte so žiadosťou o poskytnutie súčinnosti pri takýchto zisťovaniach. Vo všeobecnosti majú tieto úrady určité možnosti zisťovania, aj keď situácia sa líši od štátu k štátu. Na zisťovania spravidla potrebujú okrem mena a bydlisko aj dátum úmrtia a prípadne ďalšie informácie, ktoré má súd k dispozícii.

Zastupiteľské orgány môžu využiť i slovenskú komunitu v danom štáte (napr. Kanada či USA) so žiadosťou o informácie o osobách, prípadne spôsoboch vybavenia dedičstva. 

Poslednou možnosťou je využitie služieb advokátskych či detektívnych kancelárií, ktoré sa v cudzine takouto činnosťou pravidelne zaoberajú. Takéto služby sú samozrejme spoplatnené.

Zoznam nariadení EÚ, ktorými Slovenská republika nie je viazaná​

1. Nariadenie Rady (EÚ) 2016/1103 z 24. júna 2016, ktorým sa vykonáva posilnená spolupráca v oblasti právomoci, rozhodného práva a uznávania a výkonu rozhodnutí vo veciach majetkových režimov manželov;
2. Nariadenie Rady (EÚ) 2016/1104 z 24. júna 2016, ktorým sa vykonáva posilnená spolupráca v oblasti právomoci, rozhodného práva a uznávania a výkonu rozhodnutí vo veciach majetkových dôsledkov registrovaných partnerstiev;
3. Nariadenie Rady (EÚ) č. 1259/2010 z 20. decembra 2010, ktorým sa vykonáva posilnená spolupráca v oblasti rozhodného práva pre rozvod a rozluku (nazývané aj nariadenie Rím III).​

Uvedené nariadenia sa vykonávajú v režime posilnenej spolupráce v zmysle čl. 326 a nasl. Zmluvy o fungovaní Európskej únie, a z tohto dôvodu nie sú záväzné pre všetky členské štáty EÚ. Uplatňujú sa iba v tých členských štátoch, ktoré výslovne požiad​ali Európsku Komisiu o posilnenú spoluprácu v určitej oblasti. Slovenská republika v oblastiach upravených predmetnými nariadeniami o posilnenú spoluprácu nepožiadala, a teda na území Slovenskej republiky sa tieto nariadenia neuplatňujú.